Stolovanie s osobou trpiacou poruchou príjmu potravy (PPP):
Pre úspešné stolovanie a začatie jedla môžete vyskúšať nasledujúce tipy:
– Trvajte na jedení ako na nevyjednávateľnej požiadavke. Odstránite tak akýkoľvek priestor na váhanie a nerozhodnosť, či vôbec jesť.
– Rodičia rozhodujú o jedle – čo sa bude variť, nákupy, varenie. Trvajte na tom, aby dieťa zostalo mimo kuchyne, kým varíte.
– Naservírujte porciu s požadovaným množstvom jedla.
– Vytvorte si čas na to, aby ste sedeli pri osobe s PPP a podporovali ju v prípade potreby.
– Dodržujte rovnaký čas na jednotlivé jedlá počas dňa (zvyčajne tri hlavné jedlá a tri menšie občerstvenia). Rutina stravovania pomáha zmierniť úzkosť u osoby s PPP.
– V úvode liečby je v poriadku, ak dočasne upustíte od spoločného stravovania celej rodiny.
– V prípade potreby dohodnite spoluprácu aj so školou.
– Ak osoba s PPP niečo konzumuje pomedzi jedlá, ktoré servírujete, môže to byť dobrou správou a náznakom, že môžete porcie navýšiť. Uistite sa však, že aj jedlá, ktoré pripravujete, sú zjedené, aby ste predišli tomu, že osoba s PPP bude konzumovať iba tie občerstvenia, ktoré chce.
Nasleduje niekoľko tipov, ktoré pomôžu osobe s PPP pokračovať v jedení:
– Keď ubehne minúta alebo dve bez ďalšieho sústa, môžete povedať napríklad: „Teraz ďalšie sústo.“, „Teraz si daj zemiaky.“
– Popri prežúvaní môžete skúsiť skúsiť osobu s PPP mierne rozptýliť (napr. porozprávajte o niečom, čo nesúvisí s jedlom), alebo budete v len v tichosti prítomní – podľa toho, čo vám lepšie funguje.
– Pozorujte jemné náznaky pri stravovaní osoby s PPP, čo môže pomôcť vyhodnotiť situáciu – kedy je vhodné povzbudiť ju v jedení, kedy počkať, kedy oceniť pokrok.
– Nevzdávajte sa priskoro – ak osoba s PPP stále hľadí na tanier, môže to byť znamenie, že túži zjesť viac.
Ak je u osoby s PPP prítomný vzdor pri jedení, vyskúšať môžete nasledovné:
– Nalaďte sa na seba predtým, než budete priamy a direktívny. Môžete pri tom použiť slová ako: „Je to v poriadku/bezpečné.“, „Som tu s tebou. Zvládneme to.“
– Na vzdor pri jedení reagujte súcitne, pokojne. Úzkosť z jedla môže byť u osoby s PPP veľmi vysoká a váš pokojný prístup jej môže pomôcť tieto pocity lepšie znášať. Nápomocná môže byť aj tichá empatia. Následne vyzvite osobu s PPP k ďalšiemu sústu.
– Ak ani po týždňoch skúšania nevidíte progres v stravovaní a naberaní váhy, je potrebné dať vedieť sieti vašich odborníkov, že potrebujete intenzívnejšiu pomoc.
Nezabudnite aj na poskytnutie opory po jedle:
– Naplánujte nejaké rozptýlenie po jedle (napríklad prechádzku, rozhovor, pozretie si obľúbeného seriálu) na zmiernenie pocitov viny z jedla. Ak je prítomné riziko vyvolávania zvracania po jedle, je vhodné tento čas predĺžiť približne na 1 hodinu.
– Používajte slová a reč tela, ktorými preukazujete súznenie s danou osobou. Môžete napríklad povedať: „Toto je pre teba dobré, je to bezpečné. Je to presne to, čo potrebuješ. Som tu s tebou.“
Čomu sa vyhnúť pri starostlivosti o osobu s PPP
Väčšina ľudí starajúcich sa o osobu s PPP sa zhoduje, že týmto stratégiám je lepšie sa vyhnúť:
– Kým je jedlo na stole, je vhodné vyhnúť sa logickým argumentom, alebo poučovaniu o výžive. Neodporúča sa ani diskutovať o kalóriách, množstve jedla či váhe.
– Vyhnite sa tiež ponúkaniu možností na iné jedlo, až kým vám skúsenosť neukáže, že osoba s PPP si vie vybrať vhodné jedlo, alebo že náhradné jedlá nepovedú k zdĺhavému vyjednávaniu o jedle.
– Dávajte si pozor na vyjadrovanie neistoty prostredníctvom výrokov „Skúsiš to zjesť?“ „Aspoň to ochutnaj, či ti to bude chutiť.“
– Je tiež vhodné vyhnúť sa vytváraniu „dohôd“ o jedle („Stačí, ak zješ iba zeleninu.“), nakoľko tieto sa môžu stať pravidlom aj do budúcna.
– Ak cítite, že vo vás narastá hnev či frustrácia, je vždy vhodné radšej na chvíľu opustiť miestnosť, než začať kričať, plakať či obviňovať.
– Ak vidíme, že osoba s PPP sa pri jedle alebo po ňom cíti previnilo, vyhnime sa tzv. rýchlej pochvale: „Super, že si to zjedol/zjedla.“ Radšej vyjadrime empatiu: „Vidím, že je to pre teba ťažké. Spolu to zvláneme.“
– Snažte sa vyhnúť zastrašovaniu o tom, aká zlá je situácia. V zriedkavých prípadoch takýto stret s realitou môže osobe s PPP pomôcť začať viac spolupracovať. Častejšie to však len znásobí strach a daná osoba sa viac uzatvorí.
– Keď máte pocit, že osoba s PPP už viac nezje, nevzdávajte sa hneď. Vyskúšajte ju vyzvať k jedlu ešte raz.
Ako reagovať v situáciách, keď…
osoba s PPP skoro nič nezje…
Cieľom nie je nútiť osobu s PPP do jedla a dostať ho do nej za každú cenu, ale hovoriť s ňou a vysvetľovať, prečo si myslíte, že by mala jesť, prečo máte pocit, že ju musíte nútiť do jedla. Spýtajte sa jej na predstavy o ďalšom živote s týmto ochorením. Podporte ju vo vyhľadaní odbornej pomoci.
jej mám chystať jedlo a rozhodovať o jej jedálničku…
U mladších detí s PPP býva tento krok zvyčajne nevyhnutný. Ak je však osoba s PPP dospelá, musí sa sama naučiť pracovať s jedlom, rozhodovať o ňom… V prípade, že vás o pomoc požiada, vyhovte jej, ale hovorte spolu aj o negatívach, ktoré to môže prinášať (to, že preberáte zodpovednosť za niečo, čo musí časom zvládnuť sama).
sa pri jedle rozplače…
Majte na pamäti, že pre osobu s PPP je príjem potravy spojený s veľkým strachom. Buďte preto trpezliví, vydržte s ňou pri stole a citlivo trvajte na tom, že by jedlo mala zjesť. Spýtajte sa, čo by od vás v tej chvíli potrebovala a pokiaľ to nebude v rozpore s plánom liečby, skúste vyhovieť. Slzy však niekedy môžu mať aj manipulatívny charakter, aby osoba s PPP nemusela jedlo zjesť. Ak máte tento pocit, vyjadrite ho v čase, kedy práve nestolujete.
chce ísť hneď po jedle na toaletu a obávate sa, že bude opäť zvracať…
Užitočnou preventívnou stratégiou môže byť to, že vytvoríte návyk ísť na toaletu pred jedlom. Po jedle môžete skúsiť priviesť ju na iné myšlienky (porozprávať sa, prejsť sa, prípadne sa jej spýtajte, aké činnosti jej zvyčajne pomáhajú), čo môže pomôcť odvrátiť nutkanie myslieť na zjedené jedlo a zvracanie.
Pokiaľ však bude osoba s PPP rozhodnutá, že zvracať chce, nedokážete jej v tom zabrániť ani fyzicky, ani prosbami či vyhrážaním sa. Ak sa vám u osoby s PPP nepodarí predísť zvracaniu, majte na pamäti, že to nie je vaše zlyhanie, ale osoba s PPP musí sama dospieť k rozhodnutiu skoncovať so zvracaním.
nezje jedlo, ktoré by mala…
Opäť platí, že zodpovednosť za liečbu nesie osoba s PPP (ak je už plnoletá). Trvajte na dojedení jedla, ale nekričte, neproste, nevyhrážajte sa, buďte vecný a pokiaľ možno aj priateľský. Nedávajte jedlu zázračnú moc, ktorá znamená vašu priazeň či nepriazeň. Hovorte o tom, aké následky môže mať to, keď jedlo nedoje, spýtajte sa, ako to vidí ona. Ak jedlo nedoje, neodnášajte ho. Nechajte osobu s PPP, aby sama čelila tejto situácii, nakoľko manipulácia s jedlom je tiež súčasťou liečby.
pretrváva odpor pri stravovaní…
Niekedy sa dojedenie porcie nepodarí, aj napriek našej veľkej snahe. Ak však opakovane pretrváva úzkosť a odpor pri stravovaní a nedarí sa napredovať, je potrebná intenzívnejšia pomoc a užšia spolupráca s tímom odborníkov (psychiater, psychológ,…) a zvážiť aj intenzitu liečby (stacionár, hospitalizácia).
neviem, ako s dieťaťom/partnerkou o ochorení hovoriť…
Usilujte sa, aby sa z ochorenia nestala tabu-téma, o ktorej obaja viete, ale bojíte sa o nej hovoriť. Snažte sa komunikovať priamo, ohľaduplne a citlivo k jej, ale aj vašim potrebám. Naopak, vyhnite sa výčitkám, kritike, zľahčovaniu situácie.
Je možné, že bude odmietať hovoriť o ochorení, prípadne ho popierať alebo reagovať hnevom. V tomto prípade hovorte najmä o svojich pocitoch, o tom, čo pozorujete na jej správaní. Môžete napríklad povedať: „Mám o teba strach, chcel/a by som ti pomôcť, ale neviem ako. Povedz mi, čo by si potreboval/a?“
Ak už komunikácia o ochorení medzi vami funguje, počítajte s tým, že môžu nastať situácie, kedy jedna alebo druhá strana nebudete práve naladená na rozhovor o poruche príjmu potravy. Dohodnite sa spolu na tom, že budete takéto potreby navzájom rešpektovať a dohodnite si, kedy sa k danej téme vrátite.
spytuje sa, či je „veľká“/“tučná“…
Komentovanie vzhľadu osoby s PPP je riskantné – nech poviete čokoľvek, je veľká šanca, že to bude interpretované nesprávne. Ak sa vás na to daná osoba priamo spýta, zdôraznite jej, že vzhľadu neprikladáte taký veľký význam a je pre vás dôležité, aby bola spokojná a šťastná. Oceňte ju za iné vlastnosti, ktoré si na nej vážite.
často reaguje agresívne…
Porucha príjmu potravy dokáže meniť vnímanie samého seba, a môže tiež zvýšiť citlivosť a vzťahovačnosť. Ak však správanie osoby s týmto ochorením presahuje určité medze, netolerujte to, čo by ste za iných okolností netolerovali. Svoj nesúhlas s daným správaním vyjadrite vecne, bez zámeru vyvolať pocit viny.
neviem, ako udržať normálny chod rodiny…
Hoci je prirodzené, že porucha príjmu potravy naruší bežný chod rodiny, usilujte sa, aby ochorenie malo čo najmenší dopad na rodinné fungovanie. Ak rodina plánuje spoločnú večeru v reštaurácii, nerušte tento program pre to, že osoba s PPP tam nechce ísť. Rešpektujte jej prianie zostať doma, ale neobmedzujte potreby ďalších členov rodiny (vrátane seba). Taktiež, pri spoločnom trávení času nerozoberajte len ochorenie, ale hľadajte potešenie a oddych aj v iných aktivitách a témach.
odmieta dotyky a vašu blízkosť…
Jedným z príznakov poruchy príjmu potravy je narušený vzťah k telu. Osoba s PPP môže k svojmu telu pociťovať odpor až nenávisť, nedokáže zniesť nielen telesný dotyk, ale ani slovný kompliment. Je však dôležité nebrať to osobne, nejde o odpor či nenávisť ku vám. Nenúťte ju do niečoho, čo jej je nepríjemné, ale zároveň jej povedzte o vašich pocitoch a potrebe byť jej nablízku či vyjadriť jej lásku.
odmieta liečbu…
Úspešná liečba poruchy príjmu potravy je vždy podmienená dostatočnou motiváciou uzdraviť sa. Tento krok však môže byť náročný, pretože práve nerozhodnosť a neochota liečiť sa sú výraznými znakmi PPP. Navyše, donucovacie prostriedky vo väčšine prípadov nebývajú úspešné. Pokiaľ vaša blízka osoba s PPP liečbu razantne odmieta, nemôžete urobiť nič – okrem vytrvalej opory a povzbudzovania vyhľadať odbornú pomoc.
U detí mladších ako 18 rokov môžu o liečbe rozhodovať rodičia. Hoci dieťa spočiatku nespolupracuje, v priebehu liečby postupne získava náhľad. Vždy je však vhodné poradiť sa ohľadom vhodného postupu s odborníkmi.
Vyhliadky do budúcna pri starostlivosti o dieťa s PPP
Liečba PPP býva často dlhodobá a rovnako aj tzv. doliečovací a rekonvalescenčný proces. V ideálnych prípadoch prebieha nasledovne:
– Bude to jednoduchšie – dokrmovanie dieťaťa sa zvyčajne stane jednoduchším po niekoľkých dňoch alebo týždňoch. Vaše dieťa si zvykne na to, že jesť musí, a pravdepodobne sa mu aj uľaví, že už jesť môže. Nebude sa cítiť také hladné a slabé. V rámci tohto zlepšujúceho sa trendu pri liečbe sa však stále môžu objaviť aj horšie dni – treba s tým počítať.
– Malé kroky k samostatnosti – keď bude vaše dieťa váhovo stabilizované, konzumuje pestrú stravu bez vzdoru, pokračuje sa postupným prenechávaním vekovo-primeranej zodpovednosti. V tejto fáze skúšajte v malých množstvách vracať späť nezávislosť a autonómiu dieťaťa. Môžete ho požiadať, aby si vybralo medzi dvomi jedlami, alebo si zvolilo občerstvenie, samo naložilo porciu na tanier ai.
– Dohliadanie – keď začnete dieťaťu odovzávať späť kontrolu ohľadom stravovania, je vhodné, ak ho upozorníte, že naňho budete ešte nejaký čas dohliadať (napr. prostredníctvom komunikácie s personálom v škole). Počítajte s tým, že sa môže vyskytnúť aj klamanie o jedle. Ak túto fázu prekonáte (resp. ak sa vôbec neobjaví), postupne môžete byť odvážnejší (napr. stravovanie s kamarátmi), pričom doma monitorujte váhu, orientačne aj veľkosť porcií, správanie dieťaťa, jeho nálady… Majte na pamäti, že aj po stabilizácii na požadovanej váhe môžu byť kalorické potreby u dieťaťa stále vysoké. Pocity hladu a sýtosti môžu byť nespoľahlivé ešte niekoľko mesiacov a nie je preto možné spoliehať sa na intuitívne jedenie dieťaťa. Vhodné je preto dohliadať na to, aby dieťa jedlo každé 3-4 hodiny (aj keď necíti hlad), nakoľko väčšie prestávky medzi jedlom môžu aktivovať jedlo-obmedzujúce alebo prejedacie návyky.
– Obnovenie normálneho stravovania – dieťa si dokáže samo nabrať primerané množstvo jedla, rado sa stravuje vonku s kamarátmi, dopraje si pestrú stravu, dokáže primerane k svojmu veku nakupovať potraviny a variť, nemá problém so stravovaním v škole, v reštauráciách, na oslavách a naje sa, keď cíti hlad. Začnite s tými aktivitami, ktoré vaše dieťa pravdepodobne ľahko zvládne, alebo s tými, ktoré prinesú najväčší benefit pre dieťa a rodinu.
– Obnovenie normálneho cvičenia – predtým, ako sa dieťa pustí do cvičenia (ak už nie je v ohrození života a zdravia), skontrolujte jeho motiváciu. Ak ide o snahu o tvarovanie tela, nasmerujte ho na aktivity, ktoré majú aj sociálny charakter (napr. tímový šport). Ak má byť cvičenie prostriedkom na zmiernenie úzkosti, pomôžte mu objaviť aj iné stratégie (napr. relaxačné techniky, umenie…). Monitorujte však, aby dieťa zaraďovalo cvičenie pomaly, nezvyšovalo jeho intenzitu alebo frekvenciu, užívalo si aj dni bez cvičenia a zvládalo prípadné nečakané zrušenie plánov cvičiť.
– Pokračujúca opora – napredujte malými krokmi, a ak je niečo na vaše dieťa už priveľa, alebo priskoro, vždy sa môžete vrátiť o krok späť k tomu, čo fungovalo. Keď už má dieťa vekovo-primeranú nezávislosť, pokračujte v poskytovaní opory podľa potreby. Nezabúdajte ani na starostlivosť o seba.
Zdroje:
Eva Musby: Help for parents of children and teens suffering from anorexia and other eating disorders. 2024.
Ria Černá: O poruchách příjmu potravy pro otce a partnery. 2008.