Podľa dostupných údajov až 20% dospievajúcich detí uvádza, že si aspoň raz zámerne ublížilo. Zvyčajný vek, kedy sa deti začnú sebapoškodzovať, je okolo 13. -14. roku a vyskytuje sa približne u každého štvrtého dievčaťa a u každého desiateho chlapca. Je však možné, že kvôli stigme spojenej s týmto správaním a odmietaním priznať ho môžu byť skutočné údaje o výskyte ešte vyššie.
Je dôležité pripomenúť si, že sebapoškodzovanie je zväčša úsilím uľaviť si od silných a nepríjemných emócií, ktoré môžu byť pre dieťa neznesiteľné. Pre rodiča je to zároveň signálom, že dieťa je v silnom emočnom strese a potrebuje sa naučiť spracovávať emócie zdravším spôsobom.
Je vhodné hovoriť s deťmi o sebapoškodzovaní?
Ako rodičia môžeme mať obavy, kedy (a či vôbec) začať so svojimi deťmi hovoriť o sebapoškodzovaní, aby sme im náhodou túto ideu „nevštepili“. Pravdou však je, že skôr či neskôr sa každé dieťa o tejto problematike dozvie – či už zo školy, od známych, z internetu alebo televízie. Tieto informácie však môžu byť skreslené, neúplné, alebo nevhodne podané. Z tohto dôvodu je vždy lepšie, ak sa dieťa o tejto téme dozvie od svojich rodičov, ktorí mu môžu poskytnúť pravdivé informácie, a hlavne, v rozsahu primeranom veku dieťaťa. Navyše, takýmto rozhovorom posilňujete u dieťaťa pocit, že s vami môže hovoriť aj o náročných témach. To môže pôsobiť ako prevencia, aby dieťa riešilo ťažké emócie zdraviu škodlivým spôsobom. Prípadne, ak v rozhovore zistíte, že vaše dieťa už skúsenosť so sebapoškodzovaním má, otvára vám to cestu pomôcť mu.
Ako však začať takýto rozhovor? U najmenších detí a predškolákov sa zameriavame najmä na návyk zdravého zvládania emócií, ktoré pôsobí ako prevencia sebapoškodzovania. U školopovinných detí je veľmi vhodné nadviazať tým, že využijeme nejakú reálnu situáciu zo života na zmapovanie toho, koľko dieťa o ubližovaní si vie.
V nasledujúcej časti ponúkame podrobnejšie tipy, ako hovoriť o sebapoškodzovaní s deťmi v rôznom veku.
Ako hovoriť o sebapoškodzovaní s deťmi v predškolskom veku?
Samotný koncept sebapoškodzovania je pre predškolákov zvyčajne neznámy. Preto tento termín v komunikácii s predškolákmi ešte nepoužívame, a celkovo sa zameriavame skôr na výchovu k zdravému zvládaniu emócií.
Dieťa však už možno videlo (v škôlke, na ihrisku…) iné dieťa, ktoré sa hnevá a ťahá sa pritom za vlasy, alebo si udiera hlavu. Vtedy je vhodné dieťaťu vekovo primerane vysvetliť, že niekedy, keď je niekto smutný/nahnevaný a nevie, čo urobiť s takýmito veľkými pocitmi, môže začať ubližovať sám sebe, čo však nie je správne.
Vysvetlite, že keď máme v sebe veľké pocity, je lepšie, ak sa s nimi vysporiadame inak – tak aby sme neubližovali sebe, ani iným. Môžeme napríklad zadupať, zaťať päste, vyplakať sa, napočítať do 10 a pod. Tieto techniky si môžete spolu nacvičiť, prípadne si ich ukázať na scénke s bábikami alebo obľúbenými plyšákmi. V tejto časti môžete túto náročnejšiu tému pokojne trochu odľahčiť a zabaviť sa pritom ako dupete, alebo vytriasate zo seba hnev. Je výborné, ak popri tom aj popisujete dané emócie a to, ako postupne odznievajú. U starších predškolákov už môžete hovoriť o emóciách podrobnejšie – čo cítime v konkrétnej situácii, kde v našom tele to cítime, ako môžeme vyjadriť túto emóciu a ako ju môžeme zvládnuť.
Cieľom rodiča v tomto období dieťaťa je naučiť ho, ako zvládať pocity smútku, hnevu, či frustrácie a zároveň im dať vedieť, že emócie sú prirodzenou súčasťou našich životov.
Ako hovoriť o sebapoškodzovaní s deťmi v mladšom školskom veku?
Je pravdepodobné, že deti v školskom veku už počuli o sebapoškodzovaní (od spolužiakov, z médií). Je preto vhodné opatrne zmapovať, čo už dieťa vie a tieto informácie doplniť, prípadne uviesť na pravú mieru. Začať môžete napríklad tým, že sa spýtate dieťaťa, či takéto správanie už niekde videlo alebo o ňom počulo. Je dobré využiť nejakú reálnu príležitosť alebo skúsenosť. Napríklad ak vidíte, že vaše dieťa práve zažíva nepríjemnú emóciu a je ochotné vtedy komunikovať, možete povedať: „Vidím, že si smutný/smutná. Je v poriadku sa tak niekedy cítiť. Čo by sme mohli urobiť, aby ti bolo lepšie?“
Môžete tiež povedať, že niekedy si ľudia zámerne ubližujú, pretože nevedia, ako zvládnuť to, čo cítia a prežívajú. Následne môžete hovoriť o tom, ako sa vysporiadať s emóciami zdravším spôsobom, napríklad niekoľkými hlbokými nádychmi a výdychmi, vyplakaním sa, kreslením, športovaním alebo prechádzkou.
Načrtnite túto tému pokojne aj viackrát. Deti niekedy potrebujú čas popremýšľať a usporiadať si svoje pocity a poznatky o tejto téme. Dôležité je, aby ste o téme sebapoškodzovania hovorili bez posudzovania či zahanbovania. V rozhovore zostávajte zvedaví a zamerajte sa skôr na kladenie otázok, než na poskytovanie množstva informácií.
Ako hovoriť o sebapoškodzovaní s dospievajúcimi deťmi?
Dospievajúce deti už zvyčajne vedia, čo je sebapoškodzovanie. Vyhýbaním sa rozhovoru o tomto správaní (obzvlášť, ak sa nám priamo naskytne nejaký reálny príklad zo života alebo z médií) môžeme dávať dieťaťu signál, že je to niečo, čo je zahanbujúce a je potrebné udržiavať to v tajnosti. V období dospievania je preto najdôležitejšie vytvárať prostredie a podmienky, v ktorých dieťa má pocit, že s vami môže hovoriť o čomkoľvek.
Rozhovor môžete začať napríklad tým, že ste čítali článok o sebapoškodzovaní a či o o tom už vaše dieťa počulo. Rozprávajte sa o tom, prečo sa ľudia sebapoškodzujú a aké sú iné, zdravšie spôsoby zvládania emócií. Spýtajte sa, čo pomáha vášmu dieťaťu, keď je smutné / nahnevané / osamelé.
V rozhovore o sebapoškodzovaní je vhodné minimalizovať hodnotenie, posudzovanie a dávanie „prednášok“. Naopak, udržiavajte rozhovor pokojný, pýtajte sa so zvedavosťou a trpezlivo počúvajte. To je kľúčové najmä v prípadoch, ak dieťa o sebapoškodzovaní už uvažovalo, alebo ak sa vám s tým chce zdôveriť.
Čo robiť, ak zistím, že sa dieťa sebapoškodzuje?
Zistiť, že dieťa si zámerne ubližuje, býva pre rodičov náročné, môžu sa cítiť vystrašene, nahnevane, bezmocne. Často je prítomný aj pocit zmätenosti – rodičia cítia, že ich dieťa potrebuje čo najskôr pomôcť, ale možno nevedia, kde začať. V tejto časti by sme chceli ponúknuť niekoľko tipov, ako komunikovať so svojim dieťaťom o tejto citlivej téme:
Najdôležitejšou zásadou je, že ak viete (alebo máte pocit), že sa vaše dieťa sebapoškodzuje, je potrebné brať to vážne a neprehliadať toto správanie dúfajúc, že samoprejde. Majte na pamäti, že sebapoškodzovanie je často prejavom iného, závažného problému, a vy ako rodič môžete pomôcť dieťaťu porozumieť mu a nasmerovať ho na odbornú pomoc.
Naberte odvahu na prvú konverzáciu. Môžete začať tým, že popíšete, čo nezvyčajné ste si všimli na výzore, alebo správaní svojho dieťaťa, čo vzbudilo vaše podozrenie. Napríklad: „Zdá sa mi, že v poslednej dobe nosievaš zahaľujúce oblečenie, aj keď je vonku horúco. A zdáš sa mi smutnejší/smutnejšia.“ Následne sa môžete citlivo a pokojne spýtať dieťaťa, či si zámerne ubližuje. Je v poriadku, ak pred dieťaťom priznáte, že je pre vás ťažké pomyslenie na to, že realizuje takéto správanie. Ale zároveň máte ho radi a chcete, aby bolo vždy v bezpečí a zdravé.
Pripravte sa na možnosť búrlivej reakcie. Keďže ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú, sa to zvyčajne snažia držať v tajnosti, aj vaše dieťa môže najskôr pri spoločnej komunikácii prejavovať hnev či vzdor. Vhodné je počkať si na pokojnejšiu chvíľu a opäť priniesť túto tému.
Zostaňte pokojní. Je pochopiteľné, že sa zo sebapoškodzujúceho správania dieťaťa môžete cítiť nahnevane, smutne, vystrašene… Ak by sme alekomunikovali s dieťaťom pod vplyvom týchto emócií, mohlo by to celú konverzáciu rýchlo ukončiť, nakoľko dieťa je pravdepodobne už zahltené svojimi vlastnými emóciami. Namiesto kriku, vyhrážania sa či zahanbovania, je potrebné navodiť pre dieťa pocit bezpečia.
Počúvajte. Ak sa vám vaše dieťa zdôverí a dokáže hovoriť ako sa cíti, môže to byť preňho veľký prelom. Dôležité je preto nechať ho rozprávať, neprerušovať, nesnažiť sa robiť prirýchle závery alebo rozhodnutia. Nebojte sa ani ticha a dlhších páuz v konverzácii – môže byť pre dieťa náročné rýchlo nájsť tie správne slová, alebo zorientovať sa vo svojich pocitoch. Majte tiež na pamäti, že keď sa vám dieťa zdôverí, obvykle neočakáva, že ihneď vyriešite jeho trápenie či problémy. V tej chvíli hlavne potrebuje rodiča, ktorý je chápavý a načúva mu, aj keď je to nepríjemné.
Zdržte sa posudzovania. Je potrebné dávať si pozor, ako o tomto správaní a aj o dieťati hovoríte. Dajte dieťaťu vedieť, že hoci vás jeho sebapoškodzujúce správanie trápi a bolí, ste tu preňho a chcete mu pomôcť. Týmto zároveň posilňujete v dieťaťu pocit, že vám na ňom záleží a je pre vás dôležité, aby sa malo dobre.
Pýtajte sa dieťaťa, ako sa cíti a uznajte mu jeho pocity. Môžu to byť úplne jednoduché otázky, napr.: „Ako sa teraz cítiš? Čo pociťuješ?“ Dôležité je následne uznať dieťaťu tie emócie, ktoré vám komunikuje, aj keď sú pre vás ťažko pochopiteľné, alebo s nimi nesúhlasíte. Emócie sú pravdivé, aj keď sa nám zdajú neprimerané situácii. Môžete povedať napr.: „To muselo byť pre teba naozaj ťažké. “, „Zdá sa mi, že ťa to veľmi sklamalo.“ Neodporúča sa zľahčovať danú situáciu, ani o nej žartovať. Človek, ktorý sa sebapoškodzuje, trpí a potrebuje mať pocit, že ho najbližší berú vážne.
Podporte dieťa v tom, aby prijalo odbornú pomoc. Začať môžete návštevou pediatra, alebo školského psychológa, ktorí vás pomôžu nasmerovať ďalej – ku klinickému psychológovi, prípadne detskému psychiatrovi. Môžete svojmu dieťaťu poskytnúť pomoc tým, že dohodnete termín stretnutia alebo vyšetrenia a budete tam s ním, prípadne nablízku.
Vyhnite sa naliehaniu, aby dieťa so sebapoškodzovaním okamžite prestalo. Toto správanie sa stáva zvykom na fyzickej aj psychickej úrovni a je veľmi náročné zo dňa na deň prestať. Práve preto býva nevyhnutné vyhľadať aj odbornú pomoc.
V prípade, že dieťa vyjadrí samovražedné sklony, je dôležité brať tieto tvrdenia veľmi vážne a v prípade potreby vyhľadať okamžitú odbornú pomoc – pohotovosť, rýchlu zdravotnú pomoc, prípadne zavolať 112.
Z dlhodobého hľadiska môžete pre svoje dieťa urobiť nasledovné:
Dbajte na bezpečnú domácnosť. Ak sa vaše dieťa sebapoškodzuje, je vhodné odstrániť z dohľadu a ľahkej dostupnosti ostré a nebezpečné objekty (nože, žiletky, chemikálie, lieky, zapaľovače, zbrane). Naopak, dbajte na to, aby v lekárničke boli vždy dostupné dezinfekcia, náplaste, gazy a pod).
Zvážte rozsah používania sociálnych médií. Nadmerný čas na sociálnych sieťach môže viesť k zhoršenému spánku a umocňovaniu pocitov izolácie, závisti, strachu či zníženého sebavedomia. Tieto pocity môžu byť spúšťačmi sebapoškodzovania.
Dajte prioritu psychickému zdraviu a vzťahom. Ak má vaše dieťa tendenciu byť zamerané na výkon a úspech, prípadne sú to vo vašej rodine dôležité hodnoty, je rozumné zvážiť, nakoľko ich uplatňovať aj počas toho, ako sa dieťa vysporiadava so sebapoškodzovaním. Je vhodné, aby dieťa malo pocit, že jeho zdravie a psychická pohoda sú dôležitejšie než úspechy v škole či v mimoškolských aktivitách.
Pripomínajte dieťaťu stratégie zvládania náročných situáciách. Citlivo môžete svojmu dieťaťu pripomenúť, čo mu pomohlo v minulosti a či by to mohlo pomôcť aj v súčasnej situácii. Pomôžte mu objaviť zdravšie spôsoby zvládania náročných emócií – rozhovor, umenie, pohyb, meditácia, záľuby.
Podporujte častú, otvorenú a úprimnú komunikáciu s dieťaťom. Vedomie toho, že ste tu pre svoje dieťa a môže za vami prísť s čímkoľvek, buduje vzťah plný dôvery.
Vnímajte dieťa ako celok, nie len ako sebapoškodujúcu sa osobu. Väčšina ľudí, ktorí sa sebapoškodzujú, nechce byť definovaných len podľa tohto správania. Je preto dôležité komunikovať s nimi o témach ako aj predtým, správať sa k nim prirodzene, pokračovať v pestovaní spoločných záľub a aktivít. Určite tiež dobre padne dieťaťu, ak ho budete realiticky oceňovať za to, čo sa mu darí, alebo za vlastnosti, ktoré si na ňom vážite.
Majte trpezlivosť. Je vhodné mať na pamäti, že vysporiadavanie sa so sebapoškodzovaním je dlhodobý proces a je bežné, že sa v ňom vyskytujú lepšie aj horšie obdobia. Uistite dieťa, že ak sa po dlhšej dobe opäť sebapoškodilo, nevnímate to ako zlyhanie, ale chápete, že je to proces, ktorý si vyžaduje čas. Oceňte ho za obdobie, ktoré zvládlo bez ubližovania si.
Postarajte sa o seba. Je prirodzené, že túžba pomôcť svojmu dieťaťu môže rodiča pohltiť, až tak, že zabúda na svoje vlastné zdravie a psychickú pohodu. Ak sami cítite, že je toho na vás priveľa, je dôležité, aby ste dbali na vlastnú psychohygienu, a v prípade potreby tiež vyhľadali pomoc. To, že sa postaráte o seba, vám umožní doplniť potrebné zdroje na to, aby ste dokázali pomáhať svojmu dieťaťu dlhodobo.
Zdroje:
Samaritans: How Can I Support Someone Who Has Self-Harmed? 2024.
Young Minds: Five Things You Can Do If Someone Tells You They Are Self-Harming. 2018.
Mind: Supporting Someone Who Self-Harms. 2024.
Young Minds: Self-Harm. 2024.
Verywell Family: How To Talk to Your Kids About Self-Harm At Every Age. 2024.